Brnčalka

Brnčalka

Chata pri zelenom plese

Aj keď sa Chata pri Zelenom plese v roku 1992 vrátila k staršiemu názvu, stále jej mnohí nepovedia inak ako Brnčalka. Pionierski vyznávači turistiky si pri Zelenom plese najprv stavali provizórne prístrešky pod prevismi s použitím haluziny. Od roku 1876 sa mohli uchýliť do jednoduchej turistickej útulne, ktorá vyrástla vedľa košiara v doline Predné Meďodoly. Nazvali ju na počesť predsedu Uhorského karpatského spolku Egida Berzeviczyho Egidova chata. Pre nezhody s pastiermi chatku o štyri roky neskôr premiestnili na severný breh Zeleného plesa. Potom, ako v roku 1883 zhorela, ju nahradila nová útulňa. Ani tej sa nevyhli požiare, preto turisti hľadali šťastie na opačnom brehu jazera, kde v roku 1887 vznikla drevená stavba, ďalšia verzia Egidovej chaty. Ničivému ohňu dokázala odolávať až jej murovaná nástupkyňa otvorená v roku 1897 opäť na severnom brehu. Zmenil sa stavebný materiál i názov, chatu pomenovali podľa arcikniežaťa Fridricha, protektora Karpatského spolku. Z nej sa postupnými úpravami stala dnešná Chata pri Zelenom plese alebo, ak chcete, Brnčalka.

Vysokohorská chata nad severovýchodným brehom Zeleného plesa patrí medzi tie väčšie v tatrách. Má kapacitu 56 lôžok. Je otvorená aj v zime. Leží v Doline Zeleného plesa, ktorej záver má tvar mohutného amfiteátra obkoleseného impozantnými skalnými stenami. Vysoké končiare vrhajú do doliny dlhé tiene, preto sa slnečný lúč neoprie o strechu chaty od novembra až do marca. Veľké okná jedálne poskytujú ohromujúci výhľad. Na ľavej strane sa nad zelenkavou hladinou plesa týči obrovitá severná stena Malého Kežmarského štítu, napravo udivuje skalný monolit Jastrabej veže. V strede panorámy vidno dve vysoko zavesené doliny. Vľavo je Veľká Zmrzlá dolina, do ktorej sa v nedávnej minulosti šplhali popri bielej stužke Dlhého vodopádu ľudia s lyžami na chrbte. Využívali nezvyčajnú možnosť letnej lyžovačky, dokonca sa tu konávali aj lyžiarske preteky. V susednej Malej Zmrzlej doline v roku 1950 tragicky zahynul Albert Brnčal, smrť si ho našla pri vykonávaní povolania horolezeckého inštruktora.

Najvyššia tatranská stena

Musíme sa poriadne zakloniť, ak si chceme z brehu Zeleného plesa obzrieť kolmú severnú stenu Malého Kežmarského štítu. Je totiž v celých Tatrách najvyššia. Od päty po vrchol meria 900 metrov. Stena má tvar veľkého trojuholníka predeleného šikmým sutinovým pásom nazývaným Nemecký rebrík. Medzi horolezcami je veľmi obľúbená, aj pre možnosť rýchleho ústupu do chaty pri Zelenom plese. Je v nej vytýčených vyše sto horolezeckých ciest, vrátane extrémne náročných. Prvovýstup severnou stenou sa v auguste 1912 podaril Kežmarčanovi Júliusovi Andrejovi Heftymu a Gyulovi Komarnickému, historicky najznámejšiemu maďarskému horolezcovi s poľskými koreňmi. Vyše polstoročia obávanú stenu nik nezliezol priamou cestou, tzv. diretissmou. Aktérmi výstupu v septembri 1963 boli Ján Ďurana, Ján Hausche, Pavol Pochylý a Juraj Zrust. Pochylému so Zrustom však nedalo spávať, že sa v lezení mierne odklonili od optimálnej priamky. Preto sa na stenu v roku 1967 vrátili a ich výstup už nemohol byť priamejší. Pochylému sa neskôr severná stena stala osudnou, zahynul na nej spolu s bratom Ondrejom vo februári 2000.

Zdroj: Divy Tatier, J.Lacika, Vydalo vydavateľstvo Ikar,a.s. Bratislava 2011

Vytvoril | 2015-08-18T10:57:22+00:00 jún 8th, 2015|Divy tatier, Správy z Tatier|0 Komentárov