Dolina hýriaca farbami

/, Správy z Tatier/Dolina hýriaca farbami

Dolina hýriaca farbami

Dolina Kežmarskej Bielej vody

Voda väčšiny tatranských horských jazier je krištáľovo čistá a číra. Nepatrný hrdzavý odtieň od rašeliny majú iba nižšie položené plesá. Prečo je potom v Doline Kežmarskej Bielej vody Zelené, Belasé, Červené, Čierne, Žlté či Biele pleso? Asi rozhodli pocity a vnemy tvorcov tohto názvoslovia. Možno zažili pri Červenom plese červené zore, hladina Belasého plesa zrkadlila modrú oblohu, do dolinky so Žltým plesom možno práve prenikali zlatisté slnečné lúče, na Bielom plese asi ležal bielučký sneh a Čierne pleso má na dne vrstvu tmavého humusu, navyše na hladinu jazera zvyčajne dopadá hlboký tieň. Akurát Zelenému plesu vraj dal farbu drahokam na dne, poruke sú však aj racionálnejšie vysvetlenia.
Pravdou je, že mohutná ľadovcová dolina na rozhraní Vysokých a Belianskych Tatier hýri farbami. Na širokom dne majú miesto plesá, koberce kosodreviny, menšie bralá aj svieže alpínske lúky s pestrofarebným kvetmi. Najmä jeseň je tu podmanivá. Horná časť doliny sa vetví na dosť odlišné dolinové odnože, celkom iná je Dolina Zeleného plesa vhĺbená do granitových Vysokých Tatier, inakšiu podobu majú Predné Meďodoly, lebo susedia s vápencovými Belianskymi Tatrami. Máloktorá tatranská dolina má toľko alternatívnych prístupov ako Dolina Kežmarskej Bielej vody. Najbežnejšia je trasa od Bielej vody na Ceste slobody, o trochu dlhšia je trasa začínajúca sa v Tatranskej Kotline a prechádzajúca cez dolinu Siedmich prameňov. Zhora sa do doliny možno dostať až z troch smerov. Veľmi obľúbený je prístup od Skalnatého plesa po Tatranskej magistrále, menej turistov sem prichádza od Tatranskej Javoriny cez Monkovu dolinu a Široké sedlo. V uzlovom bode priesečníka viacerých turistických trás pri Veľkom Bielom plese stála Kežmarská chata, kým v roku 1974 nevyhorela.

Spor o rakúsku poľanu

Dolina Kežmarskej Bielej vody bola v minulosti pastierskym eldorádom. O kvalitné pasienky prejavovali záujem mestá Kežmarok, Spišská Belá a obec Rakúsky. Sporným stranám sa nepáčilo, ako kráľovskí zememerači rozdelili pozemky, preto vykopali vojnovú sekeru. Ku krvavému stretu došlo 13. Júla 1701 na Rakúskej poľane pod Bujačím vrchom. Boj ukončil až príchod cisárskeho vojska a riešenie susedského konfliktu sa prenieslo do súdnej siene. Podľa šalamúnskeho rozhodnutia sudcu vztýčili na Rakúskej poľane mohutný kameň. Vytesané písmená K.R.B. deklarovali, že ju majú spoločne užívať obyvatelia Kežmarku, Rakús aj Belej. Dnes poľanu pretína turistický chodník, ktovie, či tadiaľ prechádzajúci turisti tušia, že pestrofarebný lúčny koberec kedysi kropila ľudská krv.

Zdroj: Divy Tatier, J.Lacika, Vydalo vydavateľstvo Ikar,a.s. Bratislava 2011

Vytvoril | 2015-08-18T10:52:22+00:00 jún 8th, 2015|Divy tatier, Správy z Tatier|0 Komentárov