Príbehy spod jastrabej veže

/, Správy z Tatier/Príbehy spod jastrabej veže

Príbehy spod jastrabej veže

Dolina Zeleného plesa

Azda najviac príbehov a povestí sa viaže k Doline Zeleného plesa vo východnej časti Vysokých Tatier. Sú o zelenej vode v tunajšom plese, o štítoch čnejúcich nad dolinou aj o jej prvej známej návštevníčke. Začneme povesťou o Jastrabej veži. Zelenkavé sfarbenie vody v Zelenom plese dráždilo fantáziu ľudí, ktorí sa odvážili vstúpiť do lona tatranskej prírody. Hľadači pokladov boli presvedčení, že ho spôsobuje dozelena sfarbený drahokam ležiaci na dne, ktorý tam spadol zo steny Jastrabej veže.
Vznikla povesť o mládencovi, ktorý sa odvážil vystúpiť na vežu čnejúcu nad dolinou, aby odtiaľ vzal vzácny drahokam ako svadobný dar pre milovanú dievčinu. Keď sa však dotkol kameňa, strážca tatranských pokladov zatriasol skalným štítom a mladíka zhodil dolu. Voda jazera ho naveky pohltila aj s drahokamom, ktorý zvieral v ruke, a sfarbila sa nazeleno.
O vznik povesti sa možno postarala tragická smrť stolárskeho pomocníka Jána Andreja Papirusa z Matejoviec, ktorý zahynul niekde v okolí plesa. Medzi ľudom sa šírili aj chýry, že nešťastným hrdinom povestí o Jastrabej veži je mladý gróf Štefan Thokoly, syn kežmarského hradného pána. S tým súviseli aj tvrdenia, že Zelené pleso bolo pôvodne väčšie, kým starý pán gróf nedal búrať morénovú hrádzu jazera, aby ľahšie našiel mŕtve telo svojho syna. Ťažko však veriť rečiam, že hladina plesa pôvodne siahala až po Jastrabiu vežu.

Príbeh najstaršej tatranskej túry

Prvým známym tatranským turistom bola žena, kňažná Beáta Laská-Košcielecká, pani Kežmarského hradu. Na Turíce roku 1565 sa v sprievode kežmarských mešťanov vydala na priekopnícky výlet do Doliny Bielej vody. Výletníci možno došli až k Zelenému plesu. O tom, čo nasledovalo po návrate zo Snežných hôr, ako vtedy nazývali Tatry, hovorí smutný príbeh. Počin kňažnej údajne natoľko pobúril jej manžela Alberta Leonarda Laského, že ju dal zavrieť do hradnej temnice. Nešťastná žena vraj prežila vo väzení dlhých šesť rokov a jediným milosrdenstvom pre ňu boli dve malé okná, jedným dostávala stravu a druhým sa mohla pozerať na vzdialené tatranské končiare. Historik Ivan Bohuš ponúkol inú verziu, pričom sa opieral o údaje z kroniky v Kežmarskom mestskom archíve. Hradný pán Albert sa tiež zúčastnil na pamätnom tatranskom výlete, takže nemal prečo trestať svoju ženu. Pravdou je, že kňažná Beáta neskôr žila v samote a ústraní a jej muž ľahkovážne míňal jej majetok

Zdroj: Divy Tatier, J.Lacika, Vydalo vydavateľstvo Ikar,a.s. Bratislava 2011

By | 2015-08-18T10:53:24+00:00 jún 8th, 2015|Divy tatier, Správy z Tatier|0 Comments

About the Author: